Vlna pred Záhradou

„Vždy, keď večer zaspávam, sníva sa mi o letiacich vtákoch. Ráno vyjdem von, zadívam sa na oblohu, ale nemôžem ich uvidieť.“

Vstáva skoro, pred šiestou, keď ešte nepáli slnko. V noci sa pôda ochladí a ráno, keď otvorí dvere, zacíti na tvári, že vzduch je ešte čerstvý. Tereza ešte spí, nikdy ju tak skoro nebudí. Vráti sa do domu, naleje si do plechového pohára vodu, sadne si, pomaly ju usŕka a počúva, ako Tereza pravidelne dýcha. Má z toho naozajstnú radosť. Vodu pije pomaly, aby si ten okamih mohol vychutnať čo najdlhšie. Potom vyjde von – v lesklom kabáte z hliníkovej fólie, na tvári maska proti prachu. Kedysi si brával aj okuliare. Teraz sa mu zrenice zúžili a na prach v očiach si akosi zvykol.

Stojí na priedomí a pozoruje krajinu. V tom obleku pripomína veľké lesklé zviera, šelmu na kameni, ktorá premeriava, sliedi, pozoruje a pripravuje sa na najbližší krok. Slnko sa skrýva za jeho chrbtom a vytvára dlhé, rovné tiene. Sivá krajina sa v tomto svetle zdá byť ešte viac zvrásnená než v skutočnosti. Od juhu, spoza kráterov, dvíha sa vietor, krúti sa v stále vyšších víroch a zvádza čiastočky prachu do tanca. Nad stenou prachu svieti modrá obloha. Zdá sa mu byť večne modrá. Občas zahalená belavým oparom, no takmer vždy bez oblakov.

Dnes je to inak. Díva sa za obzor a prižmúri oči ešte viac. „Nevyzerá to dobre.“, povie si nahlas. „Bude búrka.“

V tejto ére sú búrky suché. Bez dažďa, len spoza horizontu zdvihne sa hradba prachu a sivasté chuchvalce mrakov, ktoré neprinášajú vlahu. Voda, ak sa predsalen nazbiera, vyparí sa skôr, než dopadne na zem. Do krajiny búšia blesky, hľadajúc osamelé skaly v pustom teréne. V blízkosti domu preto postavil provizórny stožiar – bleskozvod a veterný mlyn, ktorý chráni dom od požiaru.

Nakukne do skleníka, rukou prechádza pomedzi listy, sem tam niečo vytrhne, príliš sa nezdržuje. Každý dotyk s rastlinou pripomína rituál. Akoby ich zdravil jednu po druhej. V skleníku je dusno, ťažko sa dýcha. Zatiahne si hlbšie kapucňu a vyjde von. Okolo pása si priviaže dlhý motúz a vydá sa na cestu. Motúz sa za ním vlečie. Vietor dnes naozaj šľahá a on postupuje pomaly. Ťažko sa mu dýcha, unavuje ho to. „Maska potrebuje nový filter.“, pomyslí si. „Ale veľa ich už nemám. Treba šetriť, ešte sa to poddá.“ Kráča a myslí na Terezu. Určite ešte spí. Ktovie, čo sa jej sníva? Čo sa môže snívať dievčaťu, ktoré pozná len jeho, tento dom a túto pustatinu? Kráča a díva sa pod nohy. Spod betónového prachu občas zasvieti farebný plast. Zaujímavejšie kúsky jej zvykne nosiť. Tereza si z nich postavila celú miniatúrnu domácnosť. Plastové vrchnáky slúžia ako stoličky. Kelímok sa zmení na stôl alebo skriňu. Po sieňach sa prechádzajú dámy z alobalu a v plechovkách si skrývajú obrie drahokamy: obmyté kremene, kúsky betónu a uhlia. Niekedy sa aj on pripojí do hry, z kúskov plastu vyreže ťavu, alebo kráčajúcu žirafu. Z drôtu vymodeluje strom a na strome rastú papierové jablká.

Toľko sa snažil vypestovať jabloň, ale zatiaľ sa uchytila len planá slivka. Musí ju už orezať, lebo prerastie strop skleníka...

Chuť jabĺk si ešte pamätá. Myslí na ne a na jazyku zacíti sladkosť Idaredky. Ten pocit sa mu mieša s prachom, ktorý sa skôr či neskôr vždy dostane pod masku. Usádza sa mu na tvár, hlboko do pórov. „Mal by si si brávať aspoň šatku.“, hovorí si. Občas večer ho chytí kašeľ a nie a nie sa zastaviť. Vtedy zíde dolu do pivnice a tvári sa, že na niečom pracuje – aby ho Tereza nepočula. Tereza však o tom tuší.

Kým kráča, kdesi pred ním, za horizontom, sa vyjasňuje a pomedzi záclonu prachu presvitá modrasté more. Vždy má z toho pohľadu radosť. Pripomína mu čosi z minulosti – vzdialené pláže spred dvadsiatich rokov, dúhové slnečníky a pokrikujúcich predavačov nanukov.. Pláž je dnes pustá a na kameňoch sa tvoria mapy neznámych krajín z kryštálikov soli. Raz v noci, keď sa hladina vody ochladila, ponoril sa do nej celý. Ráno mal pokožku začervenanú ako po spálenine. Terezu tam nikdy nepustil.

Po ceste pohľadom sleduje palice, ktoré pozapichoval do sivastej zeme. Vedú ho k studni. Vykopal ich viacero, sú rozhodené po krajine ako roztratené mince. Ak by sa vzniesol nad planinu, uvidel by, ako sa ich hladina leskne na slnci. „To by bolo niečo“, pomyslel si. „Vznášať sa povetrím ponad pustatinou. Dovidel by ďaleko, ďaleko: ponad pahorky a vyhĺbené krátery až k brehom mora a ešte ďalej, za záliv. Keby mohol, vzal by do tej výšky aj Terezu. Jej by sa to páčilo. Vždy túžila spoznať krajinu na druhej strane. Občas vyliezala na strechu, zobrala si dalekohľad a pozorovala krajinu za zálivom. „Aha, tam sa čosi blyslo!“, vykríkla. „To budú ľudia!“. Musel teda vyliezť za ňou a požičať si ďalekohľad. Neveriacky, kúsok po kúsku skenoval krajinu. „Kde si to videla?“

„Hen, naľavo od tej veľkej skaly.“ Zaostril, zaškúlil, ale nezbadal nič zaujímavé. Suché skaly, prašné polia. Ešte si pamätal túto krajinu inú. Tereza nie. Za zálivom, pred rokmi, keď ešte dolina nebola zaliata, rástli husté bukové lesy, občas prerezané ostrými líniami smrekov. Keď si sa do nich ponoril, mohol si začuť šuchotanie vtákov v lístí. Jelene a diviaky sa nonšalantne prechádzali pomedzi stromy, pekne vykŕmené a bez strachu.

...

Tereza sa zobudila pred ôsmou. Na stole našla karafu s vodou, nakrájanú paradajku a odkaz. „Išiel som po vodu.“ Obliekla sa, do šálky si nasypala obilninovú zmes, doliala vodou a potom vyjedla skôr ako narátaš do desať. Paradajku si nechala na koniec. Navliekla si hliníkovú kombinézu a vybehla von. Pooberala v skleníku všetky zrelé plody, naukladala do bedničky a zaniesla do pivnice. O chvíľu sa už s knižkou pod pazuchou a ďalekohľadom v ruke štverala po rebríku na strechu chaty. Slnko nepálilo a po plechovej streche sa ešte dalo kráčať. O pár hodín neskôr by sa jej od páľavy topili gumené podrážky.

Knižiek veľa nemali a detských ešte menej. Tereza hltala všetko, odkedy sa naučila čítať. Keď sa príbehy minuli, otec jej rozprával nové, vymyslené. Teraz mala so sebou knižku o Jazmínkovi. Kniha bola tak stará, že jej stránky už nedržali vo väzbe a pri čítaní si ich jednu po druhej vyťahovala. Jazmínko mal tak mohutný hlas, že keď rozprával, pukali okenné tabule a keď spieval, padali celé budovy. Stála na streche, rozkročila sa, zadívala sa na mohutnú skalu v diaľke a z plných pľúc zakričala - tak silno, až sa rozkašľala. Cez dýchaciu masku ju však nebolo počuť ďalej, než niekoľko metrov. Nespokojne si sadla a skrížila ruky na prsiach. Raz sa jej musí podarí odvaliť tú skalu len silou svojho hlasu. Aspoň o pár metrov. Musí viac trénovať..

Sklamaná svojim neúspechom sa zamerala na čosi iné. Ďalekohľadom skúmala okolie. Vedela, ktorým smerom sa vydal on, ale jeho postava sa dávno stratila v prachu. Otočila sa teda na sever, kde medzi dvoma krátermi presvitalo more. Zo všetkých svetových strán práve na severe bolo k pobrežiu najďalej. Kráčať bolo treba celý deň a to bolo za denných teplôt príliš riskantné. A práve tam na severe, vo výreze medzi úpätiami dvoch kráterov sa je zazdalo, že vidí čln. Doostrila ďalekohľadom – a medzi odrazmi slnka na hladine.. naozaj sa jej videlo, že pádluje človiečik na malom člne. Potom sa stratil za chrbtom hory. Mohlo to byť len zdanie.. Ale on by jej to neuveril.

Zbehla zo strechy rýchlo ako opica, s ďalekohľadom stále v ruke, a rozbehla sa na sever, smerom k najbližšiemu pahorku. Bolo najvyšším bodom na planine – horizont severného mora sa odtiaľ otváral ponad vulkány a ak bolo bezvetrie, dalo sa dovidieť aj na vrcholy hôr na druhej strane.

…

Kráčalo sa mu ťažko. Snažil sa udržiavať nezmenené tempo. Krajinu už nevidel, okolo neho zasadla sivastá mliečna hmota.. dovidel tak do desiatich metrov. Okolie ho nezaujímalo, znova premýšľal nad Terezou. Či je v bezpečí, ako rastie a ako sa mení. Tereza mala osem rokov, teda, podľa jeho odhadu. Vytvárala si svoj svet, ktorému on nerozumel. Zdalo sa, akoby jej nič nechýbalo. Chodila na čoraz dlhšie výlety a on sa stále viac bál. Viac ako hodina na ostrom slnku, či v prašnej búrke bola nebezpečná. Tereza, tá sa nebála. Za celý život si pamätá len na neho, na túto chatu a výpravy do pustatiny v kilometrovom okruhu. Aké to je? Keď mu hovorila, ako si predstavuje iných ľudí vedel, že v jej vnútri rastie stále väčšia zvedavosť. Iný človek.. bol by pre ňu čosi ako nový živočíšny druh.. Ostatne, ani zvieratá Tereza takmer nepozná, ak nerátame niekoľko švábov, pavúkov a púštnych hadov (tie sa adaptovali na zmeny počasia). Tereza sa ničoho nebála a o to viac sa on bál o ňu. Preto vždy, ak sa jeden z nich vzdialil od domu, zapli sa o lano, aby sa aj v tej najväčšej chumelici vedeli znova nájsť. Na poludnie sa hliníkový oblek za krátku chvíľu zahrial. Dýchalo sa ťažko a kyslíku bolo málo. Zdalo sa ti, akoby ti krv v žilách začínala vrieť.. Aj on už kráčal dvadsať minút a potreboval by si oddýchnuť. Namiesto toho pridal, kým nezbadal v diaľke trepotať sa bielu zástavu. Tam stála studňa.

Odtiahol plastovú fóliu, ktorá chránila hlbokú jamu od napadaného prachu. Nič na tomto mieste nebudilo radosť. Jama bola vykopaná ledabolo, narýchlo, neunúval sa zarovnávať okraje. Odkrývala jednotlivé vrstvy pôdy: od cementovej škrupiny cez sivastú pôdu pretkanú kúskami rozkladajúceho sa plastu naviateho od mora. Až pod ňou, v hĺbke 3-4 metrov sa črtalo čosi zdravé a hutné, voňajúce zeminou, horninou a lesom a práve na tomto mieste jama končila – odkiaľsi do nej presakovala vlhkosť a strácala sa na dne v blatistom jazierku. Zišiel po rebríku a keď sa mu gumáky dotkli dna, vydali čľapotavý zvuk. Hĺbka jazierka bola nízka- možno 20- 30 centimetrov. „Zas klesla..“, zahundral. Niekoľko dní naberal vodu z jednej studne, kým neostala takmer prázdna. Potom sa presunul k inej a takto sa posúval, kým sa znova nenaplnila tá prvá. Vody je stále menej. Bez zrážok nebolo čím spodné vody nasýtiť. Možno keby kopal veľmi hlboko... Na to by však sám nestačil.

…

Takto sa to začalo:

Najprv sa vytratil hmyz. Ak ste vyšli v lete na lúku, akoby tam čosi chýbalo. V prvom momente by nikoho nenapadlo, čo. Len bolo akosi tichšie. Kvetín bolo tiež pomenej. Zimy boli kratšie a čudesnejšie, letá suché a horúce. Všetko prichádzalo postupne, kúsok po kúsku a ľudia si vždy nejako zvykli. Kúrenie vymenili za klímu, keď sa minuli zásoby pitnej vody, spustili stroje na odsoľovanie tej morskej. Potraviny draželi a pestrá strava začala byť luxusom. Každoročne pribúdali lesné požiare a ich sezóna sa tiahla čoraz dlhšie – do septembra aj októbra. Smrekové lesy strácali vlahu a vyschnuté stromy už iba túžobne čakali na zabudnutú iskru. Raz zhoreli a ostali len čierne kýpte. Keď kúpil tento pozemok, ku bani sa išlo blatistou vozovkou cez nanovo vysadený les. Kráčali ste dvadsať minút do kopca hustým, nízkym porastom, kým sa pred vami neobjavila pustá pláň, holá a prázdna, tak ako ostala po ťažbe. Chata tu stála už vtedy, osamotená – kedysi v nej bývali baníci, alebo dozorcovia – v týchto uhoľných baniach často robili väzni z mesta – ráno ich doviezli autobusmi, večer znova naspäť. Dnes už po lese neostalo nič, iba kúsky zuhoľnatenej černoty, roztrúsenej po povrchu.

Medzitým rástla hladina morí a prímorské krajiny budovali čoraz sofistikovanejšie a nákladnejšie hrádze, aby ochránili svoje mestá. Vodou sa muselo šetriť. Niektoré dni netiekla vôbec. Čo si však málokto uvedomoval, bolo že v tejto časti sveta sa ľudia mali ešte stále dobre. V kinách ešte vždy hrali filmy, v kluboch hrala hudba, v noci sa ponoríš do horúčky a ráno sa zobudíš s niekým, kto ti pomôže dočasne zabudnúť na samotu a na to, kam smeruješ, na to čo si málokto prizná, ale všelikto tuší. V mestskom parku každé leto napúšťali jazierko a v jazierku plávali labute. Potom v jedno leto už nenapustili. Voda už bola na prídel. V lete sa ľudia zatvorili do klimatizovaných izieb a kancelárií a cestovali klimatizovanými autami do chladnejších krajín. Panovala nepísaná dohoda, že o tom, že dobre nebude sa nehovorí. Potom boli takí, ktorí práveže kričali až príliš nahlas, ostrakizovaní v uzavretých komunitách. Pokúšali sa o sebestačnosť, ale čím nevyspytateľnejšie bolo počasie, tým ťažšie si dopestovali dostatok na prežitie.

On sa už dávno rozhodol, ale kým sa rozhodol odísť a zmeniť sa, prešlo veľa času. Rástol v ňom hnev, na seba, na celý ľudský rod a cítil sa čoraz osamotenejšie. Odkúpil ten vyprahnutý banský pozemok a začal si ho nenápadne upravovať. Postavil skleník a veterný mlyn. Vykopal prvú studňu a spravil rozbor vody. Bola pomerne čistá, jemne mineralizovaná, stačil mu len základný filter. Vtedy hladina v jedinej studni presahovala dva metre. Planinu od mesta nebolo vidieť- všetci hľadali úrodnejšie miesta. Mal tu kľud, vyrušili ho len občas diviaky – pozemok si teda pre istotu ohradil. Všetko, čo nepotreboval, predal a začal nakupovať zásoby – konzervy, semená odolných odrôd, vákuovo balené strukoviny a obilniny.

Do mesta už takmer nechodil, učil sa zvykať si na samotu. To bolo najťažšie. V jeden deň si zapísal do zápisníka: „Keď ma navštívi samota, sadne si vedľa mňa a objíme ma ťažkou rukou, privítam ju s úctou a porozumením – vítam ťa, samota, stará známa a príjímam ťa so všetkou úctou. Vtedy tú ruku prestanem cítiť a ostane len ľahký závan. Ten pretrváva. Ale keď sedím pred domom a slnko od zvláštneho uhla zasvieti pomedzi mraky, keď sa to svetlo rozleje niekde po krajine a rozožiari osamelý strom, alebo skalu a ja sa musím nevedomky pousmiať nad tou krásou, vtedy sa mi v srdci niečo rozleje a nie je nikto, komu to ukázať. “

Hladina morí rástla čoraz rýchlejšie, tlak rástol a hrádze sa pretrhli. Mesto, kedysi stojace v údolí zaplavilo a v chaose, ktorý nastal, našiel niečo, čo vôbec nečakal. Terezu.

...

Už mal bandasku plnú, keď udrel vietor. Prach mu vletel do očí, chvíľu tam stál, a so zavretými očami si upevnil nádobu na chrbát. Počkal, kým slzy vyplavili smietky a vyšliapal hore. Pohľad ho prekvapil. Strmá stena prachového mračna stála priamo pred ním, tam, kde ěšte pred chvíľou videl trblietanie zálivu. Vietor sa do nej opieral a jeho intenzita sa stupňovala tak že sa mu ťažko stálo na mieste. “Tereza!”, v hlave mu zasvietilo, ako na pokyn. Pustil sa do rýchlej chôdze, akokeby nabral nové sily. Kráčal popri lane, nedíval sa ani pred seba. Do chrbta mu vial vietor a nebyť plnej bandasky na chrbte, kráčalo by sa mu azda aj ľahko. Nevládal s dychom a napriek tomu zrýchľoval a naťahoval kroky. Vedel, že už je čas, keď je Tereza hore. A pravdepodobne si užíva slobodu a krúži voľakde po okolí..

...

Tereza sa poľahky dostala až k vŕšku – búrka sa jej formovala za chrbtom a ona o nej ani netušila. Zaujímal ju len ten malý človiečik, čo, ako sa jej zazdalo, pádloval kdesi na hrane horizontu, ešte stále skrytý pred jej pohľadom za úpätím krátera. Svižne si razila cestu, s ďalekohľadom stále v ruke. Do kopca sa však už zadýchala, cez masku sa nedalo poriadne nadýchnuť, stiahla si ju na krk. Nebolo to prvý krát, vedela, že jej organizmus na chvíľu vydrží aj prach, aj toxicitu a pľúca sa aspoň pár krát môžu poriadne nadýchnuť. Keby tu bol otec s ňou.. Ale nevadí. Stačí vyjsť na vrchol a zamávať. Práve sa bude vracať od studní.

Teplo. Pod oblekom jej horelo telo. Prach jej vletel do ústa ona sa rozkašľala tak, že si musela sadnúť. Obloha stemnela. Dívala sa späť, ku chate, ktorá sa pomaly strácala v hmlovine a kým krajinu nezaliala úplne, videla ho, ako nervózne kráča planinou, s hlavou upretou do zeme. Zamávala na neho, ale bez odozvy.

...

Vošiel do chaty, ale Terezy nikde. Na stole ostala pohodená kniha. V rýchlosti zhodil z pliec bandasku, nakukol do skleníka, potom skontroloval terezine lano – ležalo skrútené, karabínka sa váľala na zemi. Fúkal vietor a viditeľnosť sa stále zmenšovala. “Len pokojne, len pokojne., vravel si. “nezmätkuj hlavne.”

Tereza!

Tereza!

Nič.

Vymenil si filter, schmatol fľašu s vodou. Vybehol von. Ktorým smerom sa vybrať? Chvíľu mu to trvalo a potom sa zadíval do zeme a zbadal stopy malých gumených podrážok smerujúce na sever. Pustil sa za nimi, ale už po pár metroch sa stratili v kamenistom teréne. Len držať smer, stále rovno. Slabosť, ktorú cítil ešte prednedávnom sa vytratila. Jednoducho na ňu zabudol. Díval sa len dolu, pod nohy, hľadal náznaky stôp. Terén začal stúpať. Teraz už tušil, kam kráčala Tereza. Bol na úpätí krátera. Musela vyliezť hore.. To mu dodalo nádeje a kráčal pokojnejšie. Zboku do neho tlačil vietor a prachové častice sa usádzali na ligotavom plášti, aby z neho po chvíľke odleteli rovnakým smerom. Čo hľadala Tereza na kráteri? Prečo len tu liezla! Neuvedomuje si situáciu.. Je vychudnutá, chýba jej bohatá strava.. Nemôže si dovoliť odísť od domu na takéto vzdialenosti! A potom sa mu ozvalo odkiaľsi to podstatné: Čo by si bez nej robil? Druhýkrát by si si na samotu nezvykol. Nemysli., Ozval sa mu v hlave druhý hlas. Koncentruj sa. Kráčaj a nerieš, čo nemusíš.

Už bol tesne pod vrcholom, keď ju zbadal. Ležala skrčená, vedľa nej ďalekohľad. Masku mala stiahnutú ku krku. Sklonil sa až k jej tvári, počúval. Dýchala.

Nasadil jej masku, chytil ju do náručia a s námahou začal schádzať. Teraz sa únava vrátila a ani on sa nevládal cez masku poriadne nadýchnuť. Slnko už pálilo aj cez mraky, horúčava sa nedala vydržať. Ako tak kráčal, s ťarchou na rukách, niečo mu tá situácia pripomenula. Chvíľu mu trvalo, kým sa rozpamätal.

Bol to ten moment, keď Terezu našiel.

...

Mesto ostalo zaliate a skupina ľudí, ktorá stihla včas uniknúť teraz sústredila ku brehu nájdené člny. Z toho miesta vyrážali do novovzniknutého zálivu, z ktorého ako mŕtve torzá vyčnievali najvyššie budovy mesta. V tom čase už žil v banskom domčeku a zotrvával v samote. Hrádza sa pretrhla tesne pred obedom a mohutná vlna sa prevalila mestom. Díval sa na to s hrôzou. S tou vlnou, akoby sa niečo prevalilo aj cez neho. Už dávno sa zaprisahal, že preruší všetky kontakty, že za nikoho, okrem seba nenesie zodpovednosť. Keď prišla tá vlna, zlomila sa v ňom aj tá pýcha a zbehol do doliny pomáhať. 

Prenechali mu najošarpanejší rybársky čln, s rapotavým motorom. Trvalo to večnosť, kým dostal krížom cez záliv až k najbližšej vysokej budove. Čln nebol veľký, pomestilo by sa doňho do osem ľudí. Motor rovnomerne bafkal a prehlušil všetky ostatné zvuky. Monotónnosť toho zvuku ho ukľudňovala. Naopak v budove vládol chaos. Z okien lacných apartmánových bytov mávali ľudia, niektorí v panike, že budova sa čoskoro zrúti. Aj keď to bolo málo pravdepodobné. Tí z vyšších poschodí sa tlačili nižšie, ku oknám, ktoré boli tesne nad hladinou. Tí zodpovednejší pomáhali starším schádzať. Prirazil čln k jednému z otvorených okien a ľudia v okamihu začali naskakovať. Už už sa chystal odraziť – Bolo ich naraz príliš veľa a čln sa povážlivo kýval, keď ktosi zakričal: Počkajte! Zo susedného okna sa naklonil mladík a v rukách, takmer nad hladinou držal malé, asi dvojročné dieťa. Všetci sa zastavili. V akejsi úcte k dieťaťu na chvíľu stíchli. Čln bol už ťažký, mal čo robiť kým ho rozhýbal a posunul sa k susednému oknu. Mladík natiahol ruky ešte viac. Ktosi z člna zobral dieťa do rúk.

„Našiel som ju na vrchnom poschodí. Dvere boli otvorené, nikto pri nej nebol.. Rodičia sa nenašli.. Zoberte ju na breh. Ja tu ešte počkám, vidím, že čln je už plný..“

Žasol nad týmto mladíkom. V samote si totiž slastne budoval predstavu o ľuďoch ako sebeckých a krátkozrakých bytostiach (seba z tej predstavy samozrejme vyňal).  Jeden mladík s nezdravou pleťou, ktorý teraz kľačal na parapete a upreto sa díval za odchádzajúcim člnom mu túto definíciu rozštiepil na kúsky.

Čln nabral smer. Pozornosť všetkých sa presunula na dieťa. V rukách ho držala mladá žena, láskavo sa na neho dívala, a zbytok člna ju prestal zaujímať. „Chúďa malé!“, prehlásila žena v pásikavom tričku oproti nej, ktorá sa opierala o plece svojho muža.“Nemali ste ju brať. Mali ste počkať, kým sa nájdu jej rodičia.“ „Ale čerta,“, ozval sa starší muž s ostrým nosom. „Tam bola taká tlačenica, že to nemusela prežiť vôbec. Ľudia sa správajú ako ovce.“ Potom sa pozrel na veslára, akoby hľadal morálnu oporu: „My sme to celé zavinili a tieto deti za nič nemôžu. Narodili sa do konca sveta.“

Nikto neodporoval.

Mlčal a premýšľal, či vôbec treba prehovoriť. „Na brehu sa o tú malú niekto postará.“ Žena, ktorá ju mala teraz na kolenách zdvihla hlavu, akoby išla niečo povedať. Potom sa znova sklonila k dievčatku a začala sa jej prihovárať

„Hlavne nech je v bezpečí!“ prehlásila žena.

Bábo sa na všetko dívalo ticho, zvláštnym pohľadom. Chvíľu by si uveril, že všetkému rozumie.

„Dajte tej malej niečo na hlavu, veď dostane úpal.“, ozvala sa znovu žena. Jej muž si rozmotal mikinu, opásanú okolo tela (naozaj bolo horúco) a podal mladej opatrovateľke. Tá ju podložila pod dieťa a kapucňu jej prehodila cez hlavu. Tvár jej pod tou veľkou kapucňou takmer nebolo vidno.

„Dada!“ povedalo dieťa a tvárou mu preblesklo čosi ako úsmev.

Okamžite si získalo pozornosť. Kým doplávali k brehu, „Dada“ sa ozvalo ešte niekoľkokrát. Kto by si zapamätal tváre ľudí, keď nastupovali do člna a v momente, keď vkročili na pevninu, musel by si všimnúť, že pookriali.

Medzičasom sa zorganizovala pomoc z blízkeho mesta. K miestu sa blížila výletná loď a tak nebolo nutné terigať sa po ľudí na malých člnoch. Ostal teda s malou na brehu, sadol si s ňou na kameň a pozoroval ruch okolo. Vždy, keď sa ku brehu priplavil ďalší čln, pribehol ku brehu, dúfajúc, že sa ozvú malej rodičia. Nikto sa však ku nej nehlásil.

K večeru pristála aj výletná loď. Na breh sa vyvalil dav nepokojných ľudí a v okamihu sa trepali do kopca ku vozovke, kde na nich čakali autobusy. Sledoval ich pohľady, hľadal niekoho, najlepšie pár, ktorý sa bude nepokojne obzerať, hľadajúc svoje dieťa, niekoho, kto bude nahlas vyvolávať akési dievčenské meno.

Dievčatko mu medzitým v rukách zaspalo. Znova a znova sa vracal k hlúčiku ľudí v krikľavožltých vestách s nápisom „dobrovoľník“ a pýtal sa ich: „Nič?“

Nič. Nikto sa neozval.

Vyzeral aj toho mladíka, ktorý mu to dieťa v rýchlosti podal (a preklínal ten moment..)

Loď sa obrátila ešte dvakrát. Stmievalo sa a budovy mesta, vytŕčajúce nad hladinu, tentoraz už bez elektriny a bez ľudí, pôsobili ako znehybnení obri, kúpajúci sa v jazere. Naspäť ku chate ho čakala ešte štreka hore kopcom. „Malá musí byť aj hladná“, pomyslel si. V mysli si prešiel svoje zásoby a čím by ju mohol nasýtiť. Rozhodoval sa.

„Dadada!“ Ozvala sa malá.

„Veď ani neviem, ako ťa mám volať!“, prihovoril sa jej.

Loď odbafkala z prístavu a jemu z úst vykĺzlo: „A teraz čo?“

„Tereza. Budem ťa volať Tereza.“

Vyložil si ju na chrbát a začal kráčať hore kopcom.

…

Až neskôr sa dozvedel, že keď sa pretrhla hrádza, ako prvú zaliala výrobnú halu. Bolo tesne pred skončením nočnej smeny. Sirény sa rozozvučali ešte predtým a vyzývali ľudí na odchod. Konzorcium sa však rozhodlo, že keďže ušlý zisk im nikto neuhradí, naložia ešte všetko čo sa bude dať, kým začnú s evakuáciou. Zamestnancov nepustili domov, kým nedokončia prácu. Niektorí odmietli pracovať a žiadali otvoriť brány. Čas bežal. Keď sa údolím valila voda a kusy betónu, prví z nich ešte len vybiehali z fabriky..

Zamestnanci bývali poväčšínou vo vysokých činžiakoch na predmestí. Presne takých ako ten, z ktorého nakladal ľudí do člna.

….

Terezu doniesol domov, stihol ju uložiť na posteľ, stiahol jej masku a zvalil sa na zem. Zhlboka dýchal a vnímal, že jeho dych je suchý a hlasitý. „Len neodpadnúť“, pomyslel si. Prevalil sa na brucho a z posledných síl sa oprel o stoličku a stiahol k sebe krčah s vodou. Voda mu stekala po čele, po nose až k perám, miešala sa so soľou a prachom a chutila mizerne. Vôbec mu to nevadilo. „Len aby si sa nerozkašľal“, pomyslel si. Znova sa prevrátil na chrbát, pálil ho prehriaty skafander, ale niekoľko minút sa ani nepohol. Potom sa mysľou vrátil k Tereze. Došuchtal sa k posteli, nahmatal jej pulz.

Tereza otvorila oči. „Čln! Videla som čln a v ňom človeka!“

Usmial sa na ňu.

„Terezka.“ Tak jej hovoril málokedy. „Terezka, teraz sa ničím netráp a oddýchni si. Možno sa ti niečo sníva..“

Sily sa mu postupne začali vracať. Vonku zúrila púštna búrka. Okenné sklá sa triasli, vlastne sa triasli aj drevené steny. Okenice plieskali o okno. „Mal by som ísť von pozatvárať tie okenice.“

Ešte vždy mal na sebe skafander. Otvoril dvere a vietor mu fúkol prach priamo do tváre. Otriasol sa ako pes a pomaly postupoval von. Pred domom ho takmer odfúklo. Jednou rukou sa snažil držať steny a druhou mával, akoby plával proti prúdu. Dotackal sa ku oknu a okenice mu zbesilo mávali pred očami, akokeby sa chytali utrhnúť a odletieť. Nič nebolo vidno. Masku si znova nedal.

„Si ty trdlo“, pomyslel si.

Keď sa vrátil, Tereza už sedela na posteli. Pohľad mala unavený. Popýtala si vodu. Napila sa hltavo, ale polovicu hneď vykašľala so sivým hlienom.

„Tereza“, chytil ju za ruky. „Tereza, prosím toto mi už nemôžeš urobiť. Nemôžeš sa len tak vybrať bez lana a počas búrky! A ešte si si aj stiahla dole masku! Čo keby som prišiel o pár minút neskôr, alebo by som ťa vôbec nenašiel?!“

Poslednú vetu vyslovil tvrdo. Zadívala sa na neho zádumčivo. Hneď sa aj zahanbil. Kedysi dávno sa zaprisahal, že ju nikdy nebude otcovsky karhať. Že mu Tereza nikdy nepatrila ani nebude patriť. Že sa o ňu vlastne stará dočasne. 

Kedysi sa zaprisahal sa, že bude iný ako ostatní. A uniknúť sa dalo len do samoty. A keď sa objavila Tereza a skrížila mu plány, rozhodol sa, že nič nezmení a Tereze dopraje slobodu od kontroly a slobodu od vlastnenia. Žiadne zábrany a žiadne príkazy. Čím bude staršia, tým menej budú na sebe závislí – až na to, že v nehostinnej púšti sa čoraz viac potrebovali, aby vypestovali dostatok a opravili čo bolo treba po drsných búrkach. No bolo tu ešte čosi dôležitejšie, čo si dlho nechcel priznať. Na Terezu sa naviazal, azda ešte viac, než ona na neho. Tereza bola pre neho tým vyslobodením z nekonečnej osamelosti a keby veril na boha (čím odjakživa pohŕdal), azda by aj uveril, že to, že s mu vtedy ocitla v člne nebola náhoda. Tie posledné roky, keď predpokladal, že už nikdy nestretne iného človeka a každodennú aktivitu sústreďoval iba na prežitie by asi vzdal, ak by nebolo Terezy. Človek asi potrebuje pre niečo žiť, pomyslel si. Alebo pre niekoho. Keby aj nie, odkedy je tu ona, nemusí o tom toľko premýšľať.

….

Búrka neustávala, naopak, vonku besnelo čoraz viac. Okenice boli pozatvárané, von nebolo vidno.

Spoločne pripravovali jedlo. Vnútri nevarili. Odjakživa sa bál, že čosi vzbĺkne a chytí sa celý dom. V chatke bolo sparno. Malým okienkom sem vnikal vzduch z priľahlého skleníka. Bol vlhký a ťažký, ale napriek tomu skleník fungoval ako filter, aby sa v tom malom priestore neudusili.

Z pivnice vyniesol konzervu s fazuľami v paradajkovej omáčke. Konzervy nemávali každý deň. Niektoré ostali ešte zo zásob, ktoré si spravil na začiatku. Potom, pár rokov neskôr, po prelomení hrádze sa začali na brehu objavovať potratené kontajnery. Boli z nákladných lodí, ktoré zastihli kruté búrky a do cieľa sa nikdy nedostali. Raz za čas ich zahliadol ďalekohľadom. Vytŕčali nad hladinu iba jedným rohom, ako podivný ľadovec a prúd ich unášal zálivom. Občas sa zachytili na južnom výbežku, ktorý zasahoval hlboko do zálivu. Uviazli na plytčine a dalo sa k nim prebrodiť. Uvoľniť oceľové dvere ho stálo niekoľko hodín. Vracal sa na miesto každý deň, kým prácu nedokončil. Tereza bola ešte malá. Počkal, kým zaspala a kým pracoval, počítal minúty a dúfal, že sa nezobudí.

Kontajnery boli plné vody, kartón sa dávno rozmočil. Zvnútra sa vyvalili kopy šatstva, plastové hračky alebo zbytočné tretky. Vzal si len to, čo naozaj potrebovali, zvyškom sa nezoberal. Prinášalo mu to len spomienky, ktorým sa snažil vyhýbať. Raz napríklad objavil stovky balení nafukovacích kolies a lôpt, plaveckých okuliarí a nafukovačiek. Jedny okuliare si vzal, mohli sa zísť v prudkom vetre. Aj nafukovačka sa môže hodiť. Čupel tam a odrazu mu prišlo smutno. Vtedy sa mu po prvýkrát zazdalo, že odkiaľsi počuje pokriky plážových predavačov (Coco! Coco fresco!, Sumo de laranja!), hrajúcich sa detí a zvuk rádia, či hlučné debaty. Stál v skafandri po kolená vo vode, v ruke držal pestrofarebnú nafukovačku a zazdalo sa mu, že sa vrátil v čase a vedľa neho stála žena, opálená a sebavedomá, nazvime ju „Sofia“ a spýtavo na neho hľadela.

„Čo tým myslíš, odísť na samotu?“

V jej pohľade bola viac než otázka, štipka nedôvery.

„Chcem tým povedať, že sa už na tomto nechcem podieľať. Že sa už nemôžem tváriť, že všetko je v poriadku ako všetci ostatní. Svet sa rúti do kelu a všetci sa tu pohodlne máčajú vo vode akoby sa nič nedialo.“

„Nemôžeš s týmto počkať a normálne si užiť príjemné dni?“

„Keď je vonku 37 stupňov to mi nepríde ako príjemné dni.“

Ostali ticho. Chcel jej vtedy povedať, že vyhliadol pre nich pozemok, kam by sa mohli odsťahovať, že začal zjednávať cenu a že to ani nie je ďaleko od mesta. Ale zazdalo sa mu, že to nie je vhodné a že v tom momente začal medzi nimi rásť múr, dvíhal spod piesku pod nimi a po chvíli im už bol po pás a keď sa na ňu znova pozrel, všimol si, že im je po plecia. Dívala sa niekam ku horizontu a ani náhodou nevedel uhádnuť na čo myslí.

Miesto, kde uviazli kontajnery pred Terezou tajil. Lano, o ktoré sa uväzovali tam tak či tak nedočiahlo. Priniesol jej len nafukovaciu loptu, ktorú ukryl na spodok drevenej truhlice a raz ju akoby nečakane vytiahol, tváriac sa, že tam musela byť odjakživa.

….

Tereza bola tichá a pôsobila unavene. Až keď hltavo vyjedla fazule, pookriala. Tešila sa, ako mu povie, čo uvidela z vŕšku. Bola si takmer istá, že videla človeka. Najprv však chcela vedieť, že sa nehnevá. Spomenúť znova jej dobrodružnú výpravu nebolo práve taktické.

Odkedy zatvoril okenice, zdalo sa, akoby sa búrka stíšila. Spod postele vytiahol malé detské piano a udieral doň tých pár akordov, ktoré si pamätal. Potom ich učil Terezu a nohou vyklepával rytmus.

„My sme veľkí námorníci! Bum buch bum. Máme rybu na udici! Bimbarasa bác.“

Tereza zdvihla do vzduchu prst.

„Mám nápad!“ a zatvárila sa vážne. „Postavíme si loď!“

„A z čoho, Terezka?“

„Rozoberieme chatku. A poplavíme sa niekam, kde je veľa ľudí.“

Udrel znova do klávesov.

„Čo ak všetci námorníci – sedia doma na polici? Bum a buch a bác.

Škoda, že sa kedysi nevenoval viac hudbe. Alebo poľnohospodárstvu. Pestovať sa učil z kníh a z vlastných chýb. Dokázať však dopestovať dostatok uprostred pustatiny, to sa nedalo naštudovať. Ostatne, nebyť jeho objavu kontajneru s jedlom, celý krehký systém prežitia sa mu mohol už dávno zrútiť.

Tereza ho poťahala za rameno.

„A vieš čo som dnes videla? Človeka na loďke! A plával smerom ku nám.“

„Nehovor..“ Potom sa dovtípil. „Zato si sa vybrala na ten kopec?“

„Áno. A naozaj tam bol, nevymýšľam si. Videla som v ďalekohľade.“

Niečo sa v ňom prelomilo. Ešte jej slovám neprikladal plnú dôležitosť. Len si uvedomil, že ju už nemôže ďalej držať v tom bezpečnom svete, ktorý pre ňu vytvoril. A že paradoxne, ak by to ďalej robil, vystavoval by ju väčšiemu nebezpečenstvu. Čo ak má tentoraz Tereza pravdu?

„Vieš, Tereza, ak by sa tu aj niekto objavil, nemôžeme tušiť, aké má úmysly. Ľudia, keď sú zúfalí, môžu byť aj krutí. My máme dostatok na prežitie a ak sa by tu niekto objavil, mohol by to využiť..“

„Takže mi veríš?“ Z jeho slov si veľa nerobila.

„Neviem.. Kto by prežil niekoľko hodín na otvorenom slnku? A kto by vydržal v takej búrke?

Vo svetle malej solárnej lampy sa jeho črty zdali príkre a ostré. Nos akýsi užší a dve zvislé vrásky sa ešte zvýraznili medzi jeho obočím. Ale Tereza si z toho nič nerobila. Hodila sa na neho a začala ho znenazdajky štekliť na bruchu.

„Tereza!“ Snažil sa pôsobiť prísne, ale veľmi sa mu to nedarilo.

„Terezka, už stačí..“

Pozrela mu do očí. „Ale sľúb mi niečo. Že keď sem niekto príde, že ho pustíme dnu, a pekne pohostíme..“

„Tereza, ty si fakt myslíš, že sa k nám niekto dotúla?“

Zvážnela a pokývala bradou.

„ No tak to ti nemôžem sľúbiť. Ak by sa tu ktosi objavil, najprv by som si ho poriadne prekontroloval. A potom sa uvidí. A teraz šup spať.“

….

Vonku besneli besy. Chatka sa triasla v tom vetre. Bál sa o stožiar s vrtuľou, aby ho neodnieslo. Zdiaľky sa nieslo hrmenie. Tereza hlboko zaspala, nestihol jej vyrozprávať ani začiatok príbehu ako zvyčajne. Musela byť unavená po takom dni.

Deti sú najlepším liekom na osamelosť, pomyslel si. Kým neprišla Tereza, cítil sa osamelo aj medzi ľuďmi. Vlastne, medzi ľuďmi bola tá osamelosť najhoršia, ničím sa nedala oklamať.

Niekedy sa sám seba pýtal, či nemal vtedy, keď praskla hrádza odísť autobusmi spolu s ostatnými. Čo sa so všetkými vlastne stalo? Prišli prachové búrky, horúčavy a ešte väčšia neúroda. Ľudia skončili v stanových táboroch, v ktorých sa tie teploty nedali vydržať. Ale nie je našou úlohou prežiť všetky útrapy spolu s ostatnými? Spoločne znášať utrpenie a bojovať aj v prehratom boji? Každopádne, teraz je tu Tereza a všetko je inak.

Ľudský druh má snahu dívať sa na okolitý svet cez vlastné kultúrne paradigmy. Prírodu vieme pochopiť len ak jej prisúdime ľudské vlastnosti. Ak je búrka, príroda sa hnevá. Ak sa rúcajú prírodné systémy, príroda nás trestá. Je to celé ako pohľad malého dieťaťa, ktoré ešte neodpojilo svet od seba. Za každý pohyb v okolí si pripisuje zásluhy, či pocit viny. Je to celé volovina, pomyslel si. Z pohľadu plynutia času sme ako ľudstvo pre túto planétu zanedbateľní. A príroda nie je ani nemilosrdná ani zhovievavá ani trestajúca. Takí sme my. Chcel by povedať „oni“, ale už sa mu to akosi nedarilo

...

Svetlo pomaly dohasínalo. Mohol by prepnúť zdroj na batériu, dobíjanú veternou elektrárničkou, ale dobre sa mu sedelo aj takto potme. Skontroloval Terezu. Dýchala nahlas a ťažko, ale pulz aj teplotu mala normálnu. Pomaly si aj on pôjde ľahnúť. Zajtra bude ďalší ťažký deň. Pravdepodobne budú opravovať škody po víchrici. Znova sa vyberie k studniam, ktoré budú po búrke na nespoznanie. Orezať slivku a vyplieť burinu.

Už to nevie presne, ale zazdalo sa mu, že tá slivka vyklíčila práve vtedy, keď priniesol do domu Terezu. Dnes je už ťažké povedať, ktorá z klíčiacich rastlín, ktoré ponechal rásť to bola. No hneď sa mu videla iná a tak si povedal, že počká, čo sa z nej vykľuje. A tak mu odvtedy rástli pred očami. Slivka aj Tereza.

Ozvalo sa búchanie na dvere.

Najprv celkom potichu – strácalo sa vo zvukoch búrky. Aj keď ho ten zvuk zaujal, odmietal mu venovať pozornosť. Potom sa ozvalo znovu. Trikrát a pravidelne. Neochotne vstal.

Všetko sa mu v hlave motalo. Hlavne pokojne. Hlavne neurobiť hlúposť. Svetlo už dávno zhaslo, stál v strede miestnosti potme. Tá osoba, ktorá je vonku – tuší, že niekto je vo vnútri? Ak kráča planinou celý podvečer, musela kráča´t za svetlom – ešte kým nezatvoril okenice. Celkom potichu prekráćal až úplne ku dverám. Stál tam a načúval. Hrmenie a svišťanie vetra prehlušili všetko ostatné.

Znova buchot. Rázne a pravidelne.

Tereza v posteli zašuchotala. Zazívala a spýtala sa: „Čo to je?

„Niekto tam naozaj je.“

Len neurob hlúposť. Rozhodni sa dobre. Dvere majú retiazku a západku. Pre každý prípad dvere neotvorí dokorán. Cudzinec môže mať zbraň. To, že ho podvedome nazval cudzincom mu prišlo prirodzené.

„Čo chcete?“ Zakričal dostatočne nahlas.

Spoza dverí sa ozvalo akési zachrčanie, ktoré splynulo s piskotom vetra.

Ozvalo sa zaklopanie, tentoraz o čosi distingvovanejšie.

Aj v tme cítil na sebe Terezin pohľad a cítil sa zahanbene. Vedel, že Tereza by neváhala ani chvíľu.

Dobre teda, povedal nahlas. Vsunul retiazku do západky a odomkol dvere.

Cez škáru sa vovalil piesok a horúci vzduch. Sliepňal do tmy, a až keď si zvykol, spoznal dva pevné biele body v úrovni svojho čela, dva pevné body v temnote. Pochopil, že neznámy má tmavú pokožku a uvedomil si, že hoci si to nerád priznáva, iba to posilnilo jeho nedôveru.

„Čo chcete?“

„Água“, zašepkal neznámy.

Počkajte.

Nemienil sa vzdialiť od dverí.

Tereza, prosím dones pohár s vodou.

Keď prišla, ruka sa jej trochu triasla a bolo vidieť, že si už nie je taká istá svojou túžbou spoznávať ľudí.

Pohár posunul cez škáru do tmy. O chvíľu sa vrátil prázdny.

Ozvalo sa tiché „Merci“.

Cudzinec si akosi plietol jazyky. Pravdepodobne to bol prisťahovalec.